Tento rok je pre nás výnimočný príchodom nášho roztomilého bábätka Maximka.
Náš mravček usmievavček Maximko sa narodil v 37 týždni gravidity 2.7.2009 o 13:30, pôrod bol spontánny, okolo jeho krčiku však bola 2x omotaná pupočníková šnúra.
Po pôrode bol u Maximka pozorovaný mierny tras na horných končatinách, lekári mu naordinovali Luminal a neurólog vyhodnotil jeho stav následovne: hranične nezrelý eutrofický novorodenec, CKT a CTP hypotónia ťažkého stupňa, Hyperbilirubinemia bez inkomp., FT. USG CNS- asymetria postranných komôr, pravá o niečo širšia, priestranné CSP, HIZ ľahkého stupňa. Tieto diagnózy však iný neurológ pri kontrole poprel, ostali “len” CKP a CTP ľahšieho stupňa.
Ako 2 týždňoví sme boli hospitalizovaní pre dyspepsia pretoxica, šlo o ochorenie, ktoré sme si priniesli z pôrodnice. Prejavilo sa to striekavými stolicami. Maximko nemohol byť dojčený, bol len na infúziách.
Po prepustení domov stále pretrvávali ťažkosti. Maximko bol nepokojný. Začal často zvracať a keď sme objavili aj krv v stolici, hneď sme opäť bežali do nemocnice. Prijali nás na oddelení detskej chirurgie, bola to inkarcerovaná hernia v slabinke. Hneď na druhý deň bol Maximko operovaný. Vtedy sme mali len 6 týždňov, bolo to 16.8.2009.
Pred operáciou bolo nutné Maximkovi podať krvnú transfúziu. Keďže to bolo narýchlo nestihol mu krv darovať Maximkov ocko. Mali sme strach aj o to, ako tú transfúziu prijme jeho malinké telíčko.
Operácia prebehla v celkovej anestéze s ťažkosťami pri prebúdzaní. Maximko bol preložený na oddelenie intenzívnej medicíny, kde došlo k rozvoju akútnej respiračnej insuficiencie. Po dvoch dňoch na tomto oddelení, kde Maximko nemohol byť s mamou, čo bolo pre mňa príšerné, nás vrátili späť na oddelenie detskej chirurgie. Z tohto oddelenia nás prepustili do domácej liečby, ale mne sa nepozdávalo Maximkove dýchanie. Hneď z nemocnice sme šli k pediatričke a tá po dôkladnom vyšetrení rozhodla, že nás musia prijať v nemocnici opäť, nechápala ako nás mohli prepustiť z nemocnice, keď Maximko lapal po dychu a nevládal sa ani napapkať. V ten istý deň ako nás prepustili z oddelenia detskej chirurgie prijali nás na detskej klinike s diagnózami: Bronchitis obstructiva acuta, Rhinusinusitis subacuta, Catarrhus tubae audit. Simplex. Keďže už toho bolo na nás priveľa a Maximko v noci skoro vôbec nespinkal a teda ani mamka, skončila som aj ja na infúziách, aby som sa oň vedela postarať. Nie je jednoduché pozerať sa na vlastné ubolené dieťatko, ktoré už od narodenia s toľkým bojuje. Každý deň brali Maximkovi krv, už bol celý dopichaný, náš statočný bojovník.
Súčasne sme bojovali aj s atopickým exémom.
Ale napriek všetkému sme vedeli mať aj radostné a nezbedné dni.